KAREL  ZICH

(Populár, 1985)

Supraphonské štúdio Mozarteum neďaleko Václavského námestia. Vo dverách sa objavil KAREL ZICH. V jednej ruke drží púzdro s dvanásťstrunovou gitarou, v druhej ruke objemnú tašku. Pozdraví sa s vrátničkou, podáva mi ruku a nešikovne si zapaľuje cigaretu. Bez okolkov ma pozýva na kávu a začíname rozhovor. Záujmom časopisu Populár je príjemne prekvapený.

Na prvú otázku, s čím má v súčasnosti najväčšie problémy, odpovedá s dávkou (oprávneného) sebavedomia v hlase, že si starosti s problémami nenecháva prerásť cez hlavu. Je ich v tejto branži veľa a prakticky sa musia riešiť ihneď.

Až po chvíli pripustí, že pracovať štrnásť hodín v štúdiu už po ôsmy deň za sebou je poriadna fuška. „A najťažšie na tom je neustále kontrolovanie, či robíš svoju prácu poriadne. Predovšetkým treba dať pozor na intonačnú istotu a sluch. Ináč ľahko ujde, napríklad, pri miešaní nástrojov ich proporcionalita...“

Okrem toho mal trikrát za sebou chrípku. Aby to bolo jasné – po albumoch Dům číslo 5, Mosty, Paráda a Není všechno paráda, vznikol koncom minulého roka v Supraphone v poradí už piaty album Karla Zicha. „Okrem jednej platne sa vraciame so sprievodnou skupinou Flop späť ku štýlu Parády, teda k retro-rocku v klasickom obsadení a prevedení. Autorom hudby som väčšinou ja, niečo napísal Stanislav Chmelík. Piesne otextoval Michal Bukovič.

Ako vznikajú vaše piesne?

„To je už väčší problém. Najdôležitejšie je sústredenie – keď som sa učil na vysokej škole na skúšky, musel som sa dlho sústreďovať, ale potom som sa veľa naučil. Keď mám komponovať piesne, tak sa musím dva – tri dni koncentrovať. Je potrebné stále na to myslieť a dostať nápad. Najradšej pracujem v lete. Tejto činnosti venujem, napríklad, mesiac z prázdnin, alebo mi vyhovuje čas pred vianočnými sviatkami, keď máme so skupinou Flop prestávku. Vtedy mám výbornú náladu. Potom naraz bežím ku klavíru, alebo ku gitare a začnem pracovať. Robím po nociach, v absolútnom pokoji. To, ako sa mi darí, je závislé na hlasivkách – pretože skladanie piesní je hľadanie melódie a harmónie, no a pri tom si spievam.

Keď som hlasovo indisponovaný, je to na zbláznenie. Po nociach si varím pollitrové šálky kávy a pokiaľ to nie je hotové, sedím nad tým. Niekedy to dá poriadne zabrať. Ak prerábam rytmické frázy a hodinu sedím nad niekoľkými taktami, potom celú prácu nechám tak.“

Kto je vaším prvým poslucháčom?

„Samozrejme, že prvý to počúvam ja. Na druhý deň, keď sa vyspím, počúvam. Potom je to buď moja mama, alebo priateľ Michal Bukovič a organizačný šéf mašej skupiny a výborný hudobník Standa Chmelík.“

Neprekáža vám pri tejto práci rodina?

„Keby mi prekážala, tak by to bolo veľmi zlé, nie? Rodina je niečo, čo človeku dáva v práci správny rozmer, ktorý je pre život veľmi potrebný. A ak vyžaduje veľa môjho času, tak to vôbec neznamená, že je na príťaž. Skôr by mi vŕtalo v hlave, keby som nebol ženatý. Potom by som mal pocit, že mi niečo chýba. A predstava rockera? Jedna vec je úmyselne hraná póza a druhá to, ako sa správame v súkromí. Za veľa vecí môžu fámy a klebety.“

Vraví sa, že Peter Nagy a jeho hudba je iba časový sociálny jav...

„K takýmto klebetám mám veľmi ďaleko. Nie je tomu tak dávno, čo slovenská populárna hudba tápala v priemere a bola plná klišé. Vtedy som to celkom otvorene hovoril. Dnes hovorím tak isto otvorene, že odvtedy sa na Slovensku dosť udialo a my v Čechách máme o čom rozmýšľať. A to naozaj nevravím len preto, že tento rozhovor je určený pre slovenský hudobný časopis. Slovenská populárna hudba má dnes také osobnosti, ako sú Janko Lehotský alebo Miro Žbirka! Ich nástup bol fantastický. Čakal som to. Je tu aj skupina Elán a ďalší... A keď sa už zdalo, že je toho dosť, prišiel Peter Nagy. Ľudia, ktorý o ňom hovoria, že je len sociálny jav, sú na tom zrejme biedne. Na naše pomery je veľmi moderný.“

Hovorí sa, že slovenskí speváci a hudobníci, no a vôbec tvorcovia v populárnej hudbe majú pre svoju prácu lepšie podmienky...

„Fámy, fámy, fámy... Myslím si – a na Slovensko chodím – že sme na tom úplne rovnako. Keď sa v tejto branži ľudia sťažujú na podmienky, zabúdajú, že je to veľmi podobné aj v ostatných sférach. Herec, čerstvý absolvent DAMU, to tiež nemá celkom jednoduché. Nie každý sa dostane do súboru, ako je Ypsilon, divadlo Na zábradlí, alebo divadlo Na provázku. A kto z nich sa dostane k tomu, aby založil vlastný súbor? Cesta k ansámblu, kde sa môže vyjadriť podľa svojich predstáv, je veľmi dôležitá. Ide cez rôzne provinčné scény, kde sa toľko nedbá na repertoár a na dramaturgiu. A hudobník má navyše tú výhodu, že môže prísť, zahrať a keď je dobrý, všetci pred ním zložia klobúk. Presadiť sa v populárnej hudbe je predovšetkým záležitosťou toho, koľko človek vie a koľko má energie.“

A vy jej máte dosť?

„Mám taký pocit, že sa mi zatiaľ darí. Niekedy človek potrebuje veľa sily a vôle, aby to vydržal – fyzicky. Bez vtipov.“

Čo si myslíte, že je najťažšie?

„Hotovú pieseň úplne prepracovať, keď človek cíti, že to nie je ono. Je to úplne prirodzené, že sa človek pozerá na svoj produkt ako na hotovú vec. Pritom pre každú tvorivú prácu je dôležitý nadhľad, akýsi odstup. Treba sa pozrieť na ňu inými očami. Medzi nami ju možno získať, až keď pieseň vysielajú v rozhlase a televízii. Známi a neznámi si ju vypočujú a posúdia, či je dobrá alebo nie. Skladateľ, alebo textár sa na hotovú verziu pozerá a nahovára sebe aj druhým, že práve táto pieseň je najlepšia. Nakoniec je to veľké sebazaprenie vracať sa k nej a prerábať ju. Preto veľmi rád spolupracujem s textárom Michalom Bukovičom. Jeden text na poslednej platni sme prerábali päť ráz a nakoniec sme sa aj tak dohodli, že úplne zmeníme obsah. Michal Bukovič je veľmi pracovitý a okrem toho mi imponujú jeho osobité názory a zvláštny spôsob života.“

Nie ste pri výbere textárov trocha konzervatívny?

„Behať medzi piatimi ľuďmi, ktorí majú približne rovnakú úroveň a hľadať k nim zodpovedajúci osobný vzťah, ktorý je pre túto prácu nezanedbateľný – nie je možné. Navyše si myslím, že priemer našej spoločnej práce s Michalom nie je taký zlý. Tak prečo mám hľadať niekoho iného?“

Často chodíte koncertovať na Slovensko?

„...a vždy tam prídem na to, o koľko je slovenské obecenstvo temperamentnejšie, čo je dávno známa vec. Najväčšia pohroma pre mňa cez koncert je, keď tam niekto sedí a celý čas sa neusmeje a ani nezatlieska. A potom, keď taký poslucháč zistí, že sa už koncert o chvíľu skončí, spustí nevídaný aplauz. Toto sa mi na slovenských koncertoch nestáva a obecenstvo tam je vďačnejšie.“

Máte svoje obľúbené miesta?

„Veľmi rád mám Bratislavu. Toto mesto je spojené s mojimi začiatkami. Poznám veľa slovenských miest, ale nikdy som tam nespieval.“

???

„Často sme už robili turné Košice – Prešov a celé východné Slovensko. Mám aj veľa zájazdov po stredoslovenskom a západoslovenskom kraji, chodím sem pravidelne len na dve či tri miesta. Ale usporiadatelia by ma chceli. Je v tom niečo nevysvetliteľné...“

Budete účinkovať na Bratislavskej lýre 1985?

„Možno tento rok nepôjdem súťažiť, ale určite by som rád vystúpil v galaprograme – veď to bude jubilejný ročník!“

Ivan Kytka